Začalo sa to pred rokom, keď mi moja 80-ročná babka povedala: „Andrejko, ty si ale pribral!“ To bolo ultimatívne potvrdenie, že niečo nie je v poriadku celkom zásadným spôsobom. Posledných 20 rokov totižto babka pri každom našom stretnutí zalomila rukami a povedala: „Andrejko, ty si zase schudol!“ Robila to vždy, aj keď moja váha postupne rástla (a po narodení jedného aj druhého syna podskočila vždy o 5 kíl).

S pamäťou na celkom pravidelné behanie pred trištvrte rokom som si obul tenisky a šiel si dať ľahkých 5 kilometrov. Že tých pár kíl vybehám. Ľahkých 5 km sa rýchlo zmenilo na agonické potácanie vpred a novoročné nadšenie na zmes sebatrýzne a sebaľútosti.

Keďže bola zima, vonku pľuhavo a pocity z prvého behu zmiešané, povedal som si, že s behaním začnem na jar. Nechcel som sa však tak rýchlo vzdať ambícií trochu sa hýbať, tak som sa podujal na zásadný krok. Sadol som si za počítač. Spomenul som si, že som kedysi čítal článok s nejakým týpkom z Prahy, ktorý hovoril o silovom cvičení. Na rozhovore ma zaujalo, že hovoril v súvetiach a celkovo sa zdalo, že premýšľa o veciach, má v hlave poriadok a v cvičení systém. Rozhovor som našiel. Zistil som, že týpek sa volá Pavol Macek a vedie sieť klubov zameraných na rozvoj sily a kondície KB5 a že jeden z gymov je aj v Bratislave.

Na prvé cvičenie som šiel veľmi opatrne. V živote som nebol vo fitku ani na skupinovom cvičení. Na jednej strane som sa bál, že tam nájdem partičku bezkrkých SBS-károv v kombinácii s uhrovitými teenagerami plnými komplexov a steroidov. Na strane druhej ma desila barbína na trampolíne simulujúca epileptický záchvat a pokrikujúca po mne „Ešte sto a idéééš“. Nenašiel som ani jedno z toho. Naopak, stretol som skvelých a zaujímavých ľudí a postupne získal skúsenosť, ktorá mi pozitívne zmenila život.

Od prvého cvičenia to už šlo plynulo. Je zbytočné opisovať, čo tam robíme (detailné info na stránke KB5), chcem však spomenúť pár momentov, čo cvičenie urobilo so mnou:

3 mesiace od začiatku cvičenia: už nie je pľuhavo, skúšam si ísť zabehať v jarnom vzduchu do lesa. Zabehnem 15 km. Nechápem. Je mi dobre. Eufória, nie agónia. Začínam behať pravidelne popri cvičení – 1 x za týždeň 15 – 20 km.

6 mesiacov od začiatku cvičenia: postavím sa na váhu a je tam o 12 kíl menej ako pri zimnom stretnutí s babkou. A musím vymeniť všetky nohavice za menšie. (Je pravda, že som medzičasom začal aj rozumnejšie jesť. Aj k tomu ma však naštartovalo cvičenie).

9 mesiacov od začiatku cvičenia: Som na štarte diaľkového pochodu. Challenge je prejsť/prebehnúť 104 km cez kopce za 23 hodín. Je to už štvrtýkrát tento rok. Predchádzajúce stovky som dokončil v stave fyzického rozkladu a aj pre tento pochod mám jediný cieľ – doplaziť sa do cieľa. Je však krásny jesenný deň a okolo mňa väčšina účastníkov beží. Skúšam sa pridať (na rovinkách a zbehoch). Prekvapujúco to ide. Úplným šokom však je, že to (pomalý beh) ide aj po 100 km. Do cieľa dobieham po 18 hodinách (o 6 hodín rýchlejšie ako na poslednom pochode). Cítim sa dobre a ďalší deň fungujem normálne.

Rok od začiatku cvičenia: uvedomujem si, že sa po mnohých rokoch cítim dobre vo svojom tele. Mám 35 rokov, nič ma nebolí, som zdravý, mám lepšiu kondíciu a som silnejší ako kedykoľvek v doterajšom živote. Pohyb sa stal prirodzenou súčasťou môjho života. (Človek by nepovedal, koľko vecí môže zmeniť železná guľa, ktorá vyzerá ako rekvizita zo starého ruského filmu.)

Taký bol môj rok s KB5. Jozef, Katka – moji KB5 (sprie)vodcovia na ceste – ďakujem vám. Viem, že som stále na začiatku a teším sa na to, čo príde.

O autorovi: Andrej, žák KB5 Gymu Bratislava